Kričí na ňu, nadáva jej, núti ju korčuľovať skoro ráno, no ona je šťastná, že ho má. Keď Ján Ďurovčík objavil Nelu Pociskovú, mala len štrnásť rokov. On tridsaťštyri. Nie div, že si s jej rodičmi rozumie lepšie ako ona. Na špekuláciách, čo Nela a Jano spolu majú, sa však zasmejú všetci spolu.

Onedlho maturujete. Už ste si vybrali školu, na ktorej budete pokračovať?
Nevedela som sa rozhodnúť, či sa prihlásim na VŠMU do Prahy, alebo do Brna. Nakoniec som si vybrala ročnú prestávku a budem sa venovať najmä angličtine. O rok skúsim niečo v zahraničí.

Zatvoríte dvere za divadlom, televíziou, koncertmi? Momentálne vám ide karta. Čo ak to tak potom už nebude?
Nebudem za sebou zatvárať dvere, ale vysokú školu si určite chcem urobiť. Raz ste hore a raz dole. Urobím všetko pre to, aby som mohla ďalej hrať a aj keď to nepôjde, budem bojovať. A keď to ani tak nepôjde, dám na otca. Poradil mi, že ak sa ma niekto opýta, čo iné by som mohla robiť, nech poviem, že preberiem rodinnú firmu.

S autodielcami?
Občas mi napadne, aké by to bolo prísť ráno do práce, vypiť si kávičku a porobiť papiere. Možno by ma to bavilo. Tak týždeň. Potrebujem na život adrenalín. Ale bolo by to riešenie.

Nemáte niekedy pocit, že je toho pracovného adrenalínu na vás priveľa?
Niekedy skutočne nevládzem. Ak to len trochu ide, dám si na pár dní pauzu a nerobím vôbec nič. Prídem domov, ľahnem si a snažím sa spať, aby som opäť nabrala energiu.

Keď to nie je možné, ako inak čerpáte energiu?
Mám výborných rodičov, za ktorými môžem prísť s akýmkoľvek problémom, a Jana, ktorý na mňa dáva pozor.

A manažuje vás. Robíte všetko, čo vám Ján Ďurovčík povie?
Nepatrí k manažérom, ktorí prídu a direktívne zavelia, ako to bude. Vždy sa opýta na môj názor, povie, čo si myslí a spoločne na niečo prídeme. Jeho rady mi pomáhajú. Má za sebou viac ako ja. Navyše, narodila som sa v znamení Váh a nedokážem sa len tak jednoducho rozhodovať. Musí to niekto urobiť za mňa. Som naozaj šťastná, že ho mám.

Boli ste šťastná, aj keď ste namiesto spánku korčuľovali skoro ráno na hrádzi?
Jano sa prirodzene stará aj o to, ako vyzerám. Po lete mi svaly zmľandraveli, chýbala mi aj kondička a pred nami bol muzikál Čajočky. Tak som začala korčuľovať.

Jano povie na rovinu, čo si myslí. Neraz ste plakali. Už to beriete ľahšie?
Zvykla som si. Som totiž veľmi citlivá, a keď na mňa niekto nakričí alebo mi začne nadávať, hneď plačem. K Janovi to však jednoducho patrí. Nemyslí všetko tak, ako to povie. Má svojský prejav, ale nechce nikomu ublížiť. Napriek tomu, že ho poznám, aj ja si niekedy poviem: Preboha, toto hádam nemyslí vážne! Čo mám byť dokonalá? Najmä pri skúšaní hry je „zlý“. Keď rieši veci v role manažéra, zvyčajne je pokojný.

Máte ho tak dobre prečítaného?

To nebudem mať asi nikdy, pretože Jano je ťažšia povaha. Možno ho len trošku viac poznám.

Poznajú ho aj vaši rodičia. Ako spolu vychádzajú?
Majú výborný vzťah. Sú kamaráti. Niekedy im až závidím, že si tak rozumejú.

Ako reagujú na články o tom, že spolu niečo máte?

Tak ako ja. Už to neriešia. Smejeme sa na tom. Všetci rozoberajú moje vzťahy. To, že o tom nerozprávam, neznamená, že nikoho nemám alebo som nikdy nikoho nemala.

Žeby Šmajda?
Šmajda má každý týždeň inú (smiech).

Dokopy vás dávajú aj s Petrom Modrovským. Vedeli ste, že bude vaším tanečným partnerom?
Do poslednej chvíle som to netušila. Skoro som odpadla, keď som sa to dozvedela. Modrovský! Od prvej série patril medzi mojich favoritov.

Partneri majú pri tanci k sebe veľmi blízko. Dokážete nechať emócie na parkete?
Väčšina účinkujúcich má svojho partnera, rovnako Peťo má Adelu. Máme kamarátsky vzťah. Spočiatku som sa však hanbila. Byť v tesnej blízkosti cudzieho chlapa... Tanec je veľmi intímna vec. Vravela som si: Preboha, to sa mám obtierať o cudzieho chlapa? Postupne som si zvykla. Okrem toho, že Peťo vynikajúco tancuje, vie aj zrozumiteľne vysvetľovať. Dokáže dostať z partnerky hlbšiu emóciu, lebo tanec nie je spartakiáda. Aj výber šiat bol vždy na ňom.
Vo štvrtej sérii Let’s Dance, aj vzhľadom na vaše skúsenosti, vás porotcovia merali iným metrom, akosi prísnejšie.
Všetci si myslia, že mám za sebou nejakú tanečnú prípravu, ale to je hlúposť. Už aj kamaráti ma zastavujú na ulici a pýtajú sa, prečo som im nepovedala, že mám za sebou tanečnú školu. V Let’s Dance som začínala na rovnakej štartovacej čiare ako všetci ostatní. Mám za sebou to isté ako iné súťažiace herečky – hudobno-dramatický odbor.

Kedy ste začínali s tancom?
V detstve som amatérsky, ako koníček, dva roky robila hip-hop. Vždy som mala k tancu blízko a vždy ma bavil, ale to je skutočne všetko.

Hodnotenia poroty ste napriek tomu väčšinou prijímali s pokorou. Nemali ste niekedy chuť zakričať, čo si myslíte?
Občas som mala pocit, že mi trochu krivdili. Keby mi povedali, že mám zle otočenú hlavu, že dávam nohy nakrivo, dobre... Ale nie to, že začínam z inej štartovacej čiary!

V súťaži, ale aj v televíznom seriáli Ordinácia v ružovej záhrade ste sa ocitli v spoločnosti hereckých legiend. Nezväzuje vám to ruky?
To, že môžem v seriáli pracovať s Milkou Vášáryovou alebo Ferkom Kovárom, je úžasná skúsenosť. Už som si zvykla, ale zo začiatku to bolo strašné. Dva dni pred prvou klapkou so Zuzkou Fialovou, ktorá hrala moju mamu, som mala žalúdočné kŕče. Dnes sme skvelá partia. A práca s kamerou je ďalší, iný, rozmer.

Filmová rola, po ktorej túžite, vás stále obchádza?
Už boli nejaké ponuky, ale nie vždy sa všetko podarí. Nie som dokonalá a mám aj veľa toho, čo mi nevyšlo. Je to však jeden z mojich snov.

Sledujete svoje výkony v seriáli?
Nenávidím to, hoci v niektorých scénach som sa na sebe aj zasmiala. Nemôžem sa na seba pozerať a nemôžem počúvať svoj hlas. Mám ho ako chlap. Niekedy však musím cez to prejsť, lebo aj to je škola.

Zdá sa, že ste na seba veľmi náročná. Ako sa s tým žije?
Ľudia mi vravia, aby som už nebola taká skromná, aby som sa nehanbila. Ja sa však na nič nehrám. Ako sa s tým žije? Je to ťažšie, ale stále lepšie, ako keby som si myslela, že som úžasná.

Vaša Nela v Ordinácii stále niečo rieši. Ste rovnaká alebo viete problémy hodiť za hlavu?
Ja takisto neustále niečo riešim. Nehovorím, že v takej miere ako seriálová Nela, ktorá stále plače a ktorej by som priala viac smiechu do života. Skutočne však väčšinu dňa premýšľam. O všetkom. Vždy si vyberiem ten najhorší scenár a vyrábam problémy z ničoho. A niekedy to netreba.

Život obyčajnej študentky, ktorá ráno vyrazí do školy a popoludní sa túla s kamarátkami po obchodoch alebo sedí na káve, vám nechýba?
Sú chvíle, keď všetci idú von a ja nemôžem, lebo spievam. Kamaráti sa zabávajú na žúrke a ja sedím doma, lebo hlasivky musia byť šesť hodín v pokoji. Mňa však baví všetko, čo robím. Napriek tomu, že je niekedy toho veľa. Keď vidím divákov tlieskať alebo moju mamu plakať, tak to stojí za to. Aj keď so spolužiakmi nie som tak často, nemyslím si, že medzi nich nezapadám.

Ako bude vyzerať vaše leto?
Veľmi sa na leto teším, lebo pred pár dňami som zistila, že budem mať tri týždne voľno! Viete, čo to je? Samozrejme, keď zmaturujem. Ak všetko dobre dopadne, pôjdem k moru. Dokážem hodiny ležať na pláži a nič nerobiť. Až vtedy mám pocit, že mám za sebou dovolenku. Okrem toho by som však mala začať v auguste skúšať v Prahe muzikál Robin Hood.

V Čajočkách ste si vyskúšali východniarsky dialekt, teraz vás však čaká čeština. To bude asi tvrdší oriešok...
Východniarčina mi dala zabrať, aj keď jej nemám v predstavení až toľko. S češtinou by som už pomaly mala aj začať. V škole sme to skúsili, lebo niektorí spolužiaci išli do Prahy na prijímačky. Zdá sa to ľahké, češtine rozumiem, ale keď začnem rozprávať... No, mám čo robiť.

Zdravie ju neposlúcha

Na moskovskom semifinále Veľkej ceny Eurovízie Nelu schvátila bolesť ucha. „Ucho ma trápilo už pred súťažou. Každý rok sa ozve, ale v Moskve to bola skutočne príšerná bolesť. Keď ma nedávno začalo ucho zase pobolievať, pomohla som si práve mastičkou, ktorú som dostala od ruskej lekárky. Musím si zaklopať, odišlo to.“ Ucho je však len špička ľadovca. Nela má za sebou prasknuté rebro aj bolesti krížov. „Nedávno, keď ma pichalo pri nadýchnutí pod pravým rebrom, som si uvedomila, aké je to fajn, keď ma nič nebolí. Keď som sa v rámci Let’s Dance pohybovala medzi tanečníkmi, zistila som, že to majú všetci. Každého niečo trápi.“

Ako z rozprávky

Keď mala Nela Pocisková 14 rokov, učiteľka spevu Mirka Marčeková ju poslala na konkurz na Novú scénu do muzikálu Neberte nám princeznú. Jej talent si všimol Ján Ďurovčík a skryl ju pod svoje ochranné krídla. Nelini rodičia boli nadšení, ale prirodzene sa báli dcéru pustiť do veľkého sveta šoubiznisu, na ktorý sa sami pozerali len zvonku. „Keby som nemala Jana...“ vyjadrila sa neraz vďačne Nela. Rolu Katky podskúšavala s tým, že možno nikdy nevyjde na javisko. Vyšla a zažiarila následne aj v úlohe Márie v muzikáli West Side Story či seriálovej Nely Petrovičovej. Študentka maturitného ročníka hudobno-dramatického odboru bratislavského konzervatória si zahrala aj v muzikáli Fidlikant na streche, tanečnej dráme Labuťko, muzikáli Čajočky a Niekto to rád slovenské v Radošinskom naivnom divadle. V roku 2009 sa spolu s Kamilom Mikulčíkom zúčastnila na národnom kole pesničkovej súťaže Eurovision Song Contest 2009 s piesňou Leť tmou, z ktorého ako víťazi postúpili do moskovského semifinále. S Petrom Modrovským vytvorili tanečný pár štvrtej série Let’s Dance.