Prečo sa oblieka ako 60-ročná teta?
Patrí medzi najvýraznejšie talenty. Nela Pocisková za posledné roky excelovala v Eurovízii, v Let’s Dance, Praha ju miluje v muzikáloch...
v období pred New Yorkom toho bolo na mňa priveľa.
Médiá ju pretriasajú pre vzťah s jej objaviteľom Jánom Ďurovčíkom. EVU však viac
zaujíma ona sama!
Nela, koľ ko to máš vlastne rokov? Dvadsať.
Uvedomuješ si, že ťa časť ľudí vníma ako o dosť staršiu? Pre niekoho si dokonca za tridsiatničku. Počúvam to na každom kroku. Dokonca mám čerstvú príhodu. Práve mám doma návštevu z východu, prišla teta s ujom a bratrancom. Sedeli sme pri stole, rozprávali sa, rozoberali rôzne témy. Až sme sa dostali k tomu, že v televízii pôsobím o desať rokov staršie, ako zrelá žena. A pritom v skutočnosti som útle, malé dievča... Takže to nie je ojedinelý názor. Kaderník Zoli Takács sa ma tiež nedávno spýtal, keď sme sa stretli po dlhšom čase, kto ma oblieka. Úprimne som sa mu priznala, že sama. Tak mi naložil, že sa obliekam ako 60-ročná teta. Úžasný kompliment.
Prečo to tak podľa teba je?
Možno je problém so šatami. Niekedy sa nemusia vydariť vizáž a vlasy. S tým by sa vždy dalo niečo spraviť. Druhá vec je, že sa staršie cítim. To je však spôsobené tým, že hrám v divadle od skorého veku a už roky sa odo mňa vyžaduje zodpovednosť. Reálne pracujem, detstvo mám dávno za sebou.
Na koľko rokov sa cítiš?
Definitívne staršie. V tomto smere súhlasím so všeobecným názorom. Rozdiel si uvedomujem najmä vtedy, keď sa stretnem s niekým, kto má 20. Niekedy sa s ľuďmi v mojom veku nemám ani o čom rozprávať. Nechcem však tvrdiť, že sa cítim rovno na tridsať. To by bolo prehnané. Mám chvíle, keď by mi nejedna štyridsiatnička v porozumení potriasla pravicou, a viem padnúť aj na úroveň pätnásťročnej. To sú však len chvíľkové výkyvy.
Potrebovala som vypnúť,v období pred New Yorkom toho bolo na mňa priveľa.
Chýba ti možnosť
ukázať ľuďom svoju dievčenskú
?
Veľmi! Problém u mňa je aj to, že som vo všeobecnosti mimoriadne náladová, čo je zlá vlastnosť a otvorene ju priznávam. Je však bežné, že odo mňa ľudia očakávajú správanie zrelej ženy. A pritom to je u mnohých mojich rovesníkov nepredstaviteľné. Veď v USA ešte nie som ani len dospelá... Chvíľami však precitnem, zaseknem sa a vyčítam si svoj alibizmus. Najdôležitejšie pre mňa je, že v okruhu svojich najbližších môžem byť taká, aká v skutočnosti som. A počítam s tým, že mi budú takmer všetky moje úlety ešte odpustené.
Začala si pracovať, keď si mala 14. Preskočila si pubertu?
Vyzerá to tak... Občas závidím kamarátkam, že môžu ísť von, do baru, na diskotéku, zabaviť sa, ponocovať. Ony však na druhý deň
nespievajú. Ja áno a, bohužiaľ, v mojom prípade hlasivky pri únave odchádzajú ako prvé. Preto sa všetci čudujú, že takmer vôbec nechodím von. No mám na to dôvod. Keď spím menej ako štyri hodiny, nevládzem spievať... Mrzia ma aj ďalšie banálne veci. Vždy, keď mi je pre ne smutno, poviem si, že toto všetko k tomu môjmu povolaniu patrí a že som predsa len niečo obetovať musela. Mám prácu, ktorej je nárazovo veľa, občas padám od únavy. Niekedy toho mám plné zuby. Stále ma to však baví a práca je pre mňa vášňou. A keď vidím jej výsledky, nemôžem byť šťastnejšia a vďačnejšia, že môžem robiť to, čo robím. A koniec-koncov, nemôžem mať všetko.
Čo ti pri dospievaní chýba?
Keby sme sa bavili iba o spomínaných žúroch, tak nie som práve typ, ktorý by ich vyhľadával pravidelne a mal triašku, že nemôže do rána skákať po stole. Asi som divná, ale pre mňa práve diskotéky a alkoholové párty neznamenajú vrchol zábavy. Puberta pre niekoho môže byť napríklad pírsing v pupku. Alebo vlasy nafarbené na modro. Toto som však podľa všetkého defi nitívne preskočila a je to u mňa v nenávratne.
Môžeme za úlet považovať posledné leto
, ktoré si celé sama prežila v New Yorku?
Úlet možno, rozhodne nie útek od Jana (Ďurovčíka – pozn. red.). Pretože tak sa to v bulvárnych médiách prezentovalo. Potrebovala som len vypnúť, keďže v období pred New Yorkom toho bolo na mňa priveľa. Tancovala som v Let’s Dance, maturovala, do toho som mala naplánované predstavenia, iné vystúpenia a nakrúcania... Bolo toho, jednoducho, nad moje hranice. Už nikdy podobné vypätie nechcem zažiť. Bohužiaľ som vtedy chytila averziu na školu a nevedela som si ani len predstaviť, na akú vysokú by som išla. Jediné, čo mi prišlo ako-tak logické, bolo vycestovať von.
Prečo New York?
Inšpirovala ma Zuzka Kanócz, ktorá tam predo mnou nejaký čas pobudla. Medzi kolegami sa o nej často hovorilo, ja som s ňou tiež bola v kontakte. A keď sa vrátila zmenená, krásna, oddýchnutá, bolo to pre mňa ako klinček do rakvičky. Ten moment rozhodol. Išla som si tam oddýchnuť, načerpať novú energiu a odreagovať sa, čo sa mi podarilo a aj mi to dosť dlho vydržalo. Ešte donedávna som žila z pocitu slobody, s ktorým som sa vrátila.
Budem spokojná, keď budem zdravá, s milujúcim manželom
a s pokojným zázemím v peknom domčeku.
Čo ešte ti tento výlet dal?
Naučila som sa starať sama o seba. Začala som riešiť, ktorý jogurt v obchode je lacnejší, čo bola pri tamojšej predraženosti pre mňa úplne nová skúsenosť. Celé tri mesiace som žila zo svojich úspor a v istej chvíli som naozaj rátala zvyšné doláre. V otázkach bytia som sa tam začala cítiť dospelo a samostatne. Zrazu som nemala v hlave, že musím utekať na skúšku alebo na predstavenie. Rozmýšľala som len, čo si navarím, kedy si vyperiem, nakúpim a tak ďalej... Prvýkrát som tam tiež zažila, že som išla von s ľuďmi, ktorých som predtým nepoznala. Nehovoriac o tom, že tento výlet mi dal veľa z umeleckej stránky. Videla som asi desať muzikálov na Broadwayi. Jednoducho, vrátila som sa s čistou hlavou.
Zmenila si po návrate na Slovensko prístup k práci?
Nazvime to prirodzenou selekciou povinností. Dokonca mám v telefóne napísané svoje súkromné prikázania. Napríklad: Jeden deň v týždni chcem voľno. Alebo: Nauč sa relaxovať. To pred New Yorkom nebolo. Vtedy som sedela vo vlaku, ktorý ide, ide, ide, na každej stanici mi naložia nový náklad, ja nič neriešim, lebo jediná moja povinnosť je ísť ďalej a možno niekedy prísť do cieľa. Dnes už viem napríklad povedať Nie. Poviem to jednou vetou. Začala som žiť.
Ako Jano Ďurovčík povie, tak robíš... Stretávaš sa s týmto názorom?
Často. Popravde je to úplne naopak. Ľudia majú možno skreslený názor, lebo je so mnou od malička. Platí však, že sa o všetkom rozprávame a povie mi svoj názor. Je skúsenejší a ovláda viac. Rozhodné slovo mám však vždy a vo všetkom ja. Napríklad Eurovízia. Jano do tej súťaže nikdy nechcel ísť, bola to moja iniciatíva. A tú súťaž sme vyhrali. Možno sa to niekomu bude ťažko čítať, ale uvedomujem si, že mám nesmierne šťastie. Rešpektuje, že sa chcem venovať hlavne divadlu. Keby sa ma pred rokmi neujal a nedal by mi okrem práce ten servis, ktorý mám, vyzeralo by to so mnou radikálne inak. Jednak by som ani zďaleka nebola tam, kde som, a určite viem, že by mi už dávno praskla hlava.
